Dnešný deň mi pripravil zábavu aj smútok.
Pracovne som zahájil migráciu svojich serverov z CentOSu na Ubuntu. Politika CentOSu ohľadne LTS verzií a podpory sa tak výrazne zmenila, že mi neostávalo moc na výber. Predsa len trocha stability neuškodí. A tak sa po rokoch strávených na RedHat a CentOS ditribúciach ponáram temer ako začiatočník do hlbín Ubuntu. Dúfam, že ma nesklame. Zatiaľ to vyzerá nádejne, uvidíme, až premigrujem weby a databáze.
Môj život poznamenalo kde čo, ale výraznú stopu v ňom zanechal môj nevlastný otec, ktorý s nami žil od mojich zhruba siedmych do osemnástych rokov. Dosť dlho aby sa to na mne podpísalo. Niekoľko rokov sme sa nevideli, no potom som prekonal bariery po rozvode a zase sme sa začali stretávať. Pravidelne som ho navštevoval na Vianoce. Minulý rok sme to vynechali lebo Covid. Toho roku som dúfal, že už sa uvidíme. A vyzeralo to nádejne, lebo som mu doobeda zavolal a dohodli sme sa na stretnutie zajtra večer. Na a odpoludnia volala jeho stávajúca manželka, že radšej nie, lebo Corona Omikron a smrť je za dverami. A tak vďaka panike vyvolanej médiami, ktoré vedia reportovať už dva roky ako hlavnú informáciu len počty mŕtvych a chorých, sa ľudia, ktorým nič nie je, dobrovoľne izolujú od okolitého sveta a boja sa prijať návštevu. Za toto by sa všetci zvestovatelia katastrofy zvanej Covid mali ocitnúť v pekle.